Film & TV

12 skvelých filmov inšpirovaných panteizmom

By  | 

Panteizmus možno vnímať ako pokladanie prírody za stelesňujúce božstvo. Film ako za pohyblivú náhradu toho, čo nám maliarstvo nedokáže premietnuť v reálnom priestore a jeho hudbu, ktorá naraz dostáva na priestrannom podklade svoje praktické využitie. Práve kombináciou vzácnych foriem zušľachtenia týchto osvetových nástrojov doviedlo inteligentných tvorcov s výrazným estetickým cítením k poetickému využitiu jednotlivých vizuálnych komponentov pri výstavbe umeleckého diela a ich skrytý potenciál zase k abstraktnejšiemu výpovednému posolstvu. Niekedy je takto praktizujúci život neželaným utrpením, nie však schválne, ale kvôli nepriazni viacerých okolností. Skúmaním týchto drobných súčiastok príčinnosti a dôsledkov nám práve vo forme umeleckého diela umožňuje zachádzať do útrobných detailov, ktoré tieto tvarujúce zákonitosti kreujú.

Filmy, ktoré spomeniem v tomto „rebríčku“ možno s jednoznačnosťou predostrieť ako mennú tvár filozofickej aprobácii vyjadrujúcich úctu a vzájomnú dôveru medzi hodnotovými plodmi umenia a transcendentného prepojenia sily a ducha a takisto k inšpiratívnej životnej ceste za vyššími, akýmisi skrytými zákonitosťami. Na mieste ostávajú úplne legitímne pripomienky, prečo som nespomenul snímky napr. z populárnych príbehov o Tarzanovi – najmä s plavcom Weismullerom, hollywoodskym marxizmom J. Camerona (Avatar) či ďalšie a ďalšie vysokorozpočtové kumšty i menej nápadné autorské tituly. A takisto prečo „ignorujem“ krátkometrážne či dokumentárne filmy. Lenže práve preto vznikajú takéto zoznamy otvorené diskusiám a písané rečou pokory k filmu ako reflektujúcemu a nezávislému prostriedku či médiu za vyššími cnosťami a umeleckými tendenciami…

Zem – Alexander Dovženko (Sovietsky zväz, 1930)

O Zemi sme už písali. Pred zánikom sovietskej montážnej školy priviedla kolektivizačné ideály k najpôsobivejším zovšeobecňujúcejším mantrám spoločnosti založenej na vysoko recipročných väzbách medzi ľudskou drinou a akejsi okultnej mágií kolobehu času. Ktorý aj zároveň vytvára podmienky pre rod, pokiaľ mu je dopriate zaobchádzania a úcty. Dovženko však vyfabulované vzťahové a odrodové legendy nestavia k ideologickú nadradenosť, ale posúva hranice jej akceptácii k vyššej forme podvolenia a v skvalitňovaní mravného zaobchádzania taktiež i zarovno k ideálom rovnosti. Zároveň však v premosťujúcich základných a akceptovania hodných pravidiel bdejú nástrahy a úmory hrozieb, ktoré napriek súdržnosti skúšajú prostý ľud a nedovedú ich vždy k ružovým zajtrajškom.


Pather Panchali – Satyajit Ray (India, 1955)

Rayova trilógia, ktorú započala Pather Panchali (oficiálne názvy prekladov ako Žalospev cesty a spol. sa kvôli chabému záujmu v našich kruhoch žiaľ rôznia a prakticky neexistujú) univerzálne definuje krutú melanchóliu obyčajného života a dospievania v chudobnej vidieckej provincii, kde platia zákony džungle. Nie však dobrodružné, zážitkové charakteru, ale lekcie života, ktorý v takýchto pomeroch odbremenúva akýkoľvek politický či ideologický podtext ku kontextu sociálnom. Ray navyše záberovú expresivitu stavia v rozmanitú platformu dokumentárnej interakcie a výlučne v týchto inštanciách harmonizuje strihovú sujetu. Podľa priorít, ktorým sa v tomto nádhernom filme venujú postavy, z čoho sa tešia a smútia, prenikne k divákovi esenciou skutočného života a v čiernobielych proporciách ich kúzlo mnohonásobne vzrastá. Inšpirované Renoirovou Riekou (1951) – a ktorá by kvalitatívne medzi 12 „najlepších“ rozhodne patrila, si takisto za zmienku zaslúži byť spomenutá.


Ostrov – Kaneto Šindo (Japonsko, 1960)

Japonská klasika zo zlatého obdobia, lyricky ladená, neobsahuje až na niektoré výnimky hovorené slovo (skôr z obďaleč dáke tie nesúrodé zvuky) je silným morálnym posolstvom o disciplíne a sebestačnosti. Ukrutnosť, ktorou je jej každodenná činnosť sprevádzaná, bezpečne prekrýva náruživú pôvabnosť okolitého prostredia v ktorej rodina trpí. Bez lekárskej pomoci, materiálnej gramotnosti, priestoru nežnosti a základných výdobytkov pre elementárne praktické fungovanie. Veľmi netradičný snímok, ktorý sa dostane pod kožu.


 Kniha džunglí – Wolfgang Reitherman (USA, 1967)

Disneyho animovaná rozprávka zo šesťdesiatych rokov je dodnes najhravejšou a najpodmanivejšou adaptáciou Kiplingoch zápiskoch z ďalekej Indie. Z jednej strany používa okatý hudobne-muzikálny jazykový sprievod a mierne odľahčenú rovinu, ale v detailoch je mimoriadna napätá a vážna, čím táto direktíva na protipólnych stretoch dostáva na váženej razancii. Aj animácia napriek štruktúrnej jednoduchosti efektov three color technology je tajomná a ukrýva honosné poklady chlapca Mauglího, jeho spoločníkov a desivého Šerchána.


 Dersu Uzala – Akira Kurosawa (Sovietsky zväz – Japonsko, 1975)

Kurosawov režijný návrat po neúspešnom pokuse o samovraždu a depresívnom životnom období privádza tematické rozhranie jeho humanistických myšlienok k ruskej literatúre a všeobecným princípov priateľstva. Ono priateľstvo v tomto krásnom a poučnom filme spočíva v rozdielnosti kultúr a spôsobom čeliť náročným púťam, ktoré našim hrdinom prichádzajú do cesty. Nevyspytateľná sibírska tajga, hoci stojí za nepriazňou a ťažkým viacnásobným odlúčením Dersuho a „kapitána“ je nosným a nezlučiteľným bodom medzi mestskou civilizáciou, z ktorej vojenský prieskumník pochádza a toho, čo mu bráni so svojbytným lovcom na konci príbehu spolunažívať v konečnej harmónii. Kurosawov štýl sa prihovára pacifizmu, odsudzuje bezbrehé násilie a neľudskosť.


 Stalker – Andrej Tarkovsky (Sovietsky zväz, 1979)

Stalkera možno klasifikovať ako duchovný film so spirituálnou náplňou hodnotového zázemia a bariér jednotlivca, ale využíva metódy fikčnosti. Stalker je sám o sebe poslom, jeho úlohou nie je prenikať a zutekať zo zóny ako bežný smrteľník vracajúc sa z nezávideniahodnej ťaživej dennodennej práce, ale primäť svojho súputníka vnímať svet a samého seba k závažnému, sebareflexívnemu i svetonázorovému podnieteniu. Tie metafory, ktorými tieto diskurzívne premeny sleduje sú navidomoči vyjadrené práve v obrazcoch a nesúcnych náznakoch nedopovedaných myšlienok. Panteizmus nesie znaky splynutia a morálny prerod vyjadruje jeho voľný únik zo sveta špinavého, infraštruktúrneho, industrializovaného a poznačeného civilizačným úpadkom.

Kandanovskij a A. Solonicyn v nezabudnuteľnom hereckom prejave.


 Naušika z veterného údolia – Hajao Mijazaki (Japonsko, 1984)

Naušika je istým Mijazakiho prvopočiatočným exponátom agitácie za ekológiu a mier vo svete. S Hisaišim vytvorili funkčnú spoluprácu na poli prezentácie japonského animé za niečo mýticko príťažlivé a nevšedné, čo sa vymyká západným rámcom. Naušika teda bojuje proti toxickej skaze s rôznorodými prekážkami a nepriateľmi inak, než tieto prekážky integruje zaoceánsky intelektuál. Boj extrahuje akčnosť do deja a dramatický mierumilovný aspekt zanáša do pozornosti ono duchovno, čím je film mimoriadne záživný. Tieto postoje Mijazaki vo svojej práci neustále zdôrazňuje a čo je pozoruhodnejšie, s následnými projektmi so vzrastajúcou kvalitou.


 Pobrežie moskytov – Peter Weir (USA, 1986)

Rané filmy Petra Weira sú charakteristické diferenčným poetologickým zázemiam pre stanovenie fikčného univerza. Podarilo sa mu dokonca presvedčiť Harrisona Forda, aby stvárnil komplikovaného Allieho Foxa, ktorý nenávidí konzumný spôsob života a morálne výpary civilizácie. So svojou rodinkou sa usídlil v nevídanom zapadákove v Hondurase, z kadiaľ na nich saje prírodné čaro, ale i náročná domorodá svojpomoc. Jedného dňa ich napadne tlupa banditov a napriek obdivuhodnom boji s krutými nástrahami vonkajška ich plané vízie narazia na množstvo neriešiteľných otázok…


 Jean od Floretty – Claude Berry (Francúzsko – Švajčiarsko – Taliansko, 1986)

Výborná scenáristická redukácia M. Pagnola Gérardom Brachem stála za výborne natočeným malomeštiackym dvojdielnymi filmom. Prvá časť Jean od Floretty (v ktorom hrajú legendy francúzskeho filmu ako Yves Montand, Gérard Depardieu) odkrýva ľudskú chamtivosť za ziskom a čerpaním zdrojov a v nemalej miere i zbabelú škodoradosť. Hrdinovia filmu, počestný César s mladým Ugolinom na svojej pôde márne čakajú na priaznivosť sezóny a úrody, podľa ktorých priorít sa ich holá existencia prispôsobuje. Keby tak boli vedeli, že vodu, ktorú nutne potrebujú  nedostávajú kvôli odlišným príčinám, než o akých si po celý ten čas mysleli…


 Tropická nemoc – Apichatpong Weerasethakul (Thajsko – FR – TAL – NEM, 2004)

Tropická nemoc prezentuje dva kongeniálne príbehy, ktoré symbolizujú nepreniknuteľnosť do srdca divočín a chaosu v ľudskej mysli. Vynikajúco pracuje v súčinnosti sveta fantasy a duchovnosti naturalistickej spriaznenosti pohltenia našich životov a osamelosti v určitých fázach. Veľmi osobitý neurčitý dojem, ktorý z neho plynie je maximálne otvorený naslúchaným indíciám voľných tokov myšlienok a patričnému vzývaniu k centru meditatívnej konfrontácii najkrajnejšieho strachu, ktorý nám je vlastný a formuje náš vnútorný vesmír.


 Nový svet – Terrence Malick (USA, 2005)

Post Kolumbovský odkaz do usporiadaného, hoc ťažko skúšaného údelu melodramatickej osudovosti mladej dvojice mal v Malickových rukách zachytiť v historicko epickej súčinnosti naratívnych komponentov unikátnu slzopudnú big story. Avšak nebol by to vizionár Malick, keby sa viac nesústredil na točivé náhľady panoramatického rámovania a precitnutím vyšších umeleckých tokov. A možno takéhoto striedmejšieho upusteniu od predvídateľnej tragickej konštelácii nenaplnenej lásky nástojčí v ďaleko hlbší senzuálny zážitok, ktorý len tak z diváka nevymizne a dáva mu výraznejšieho autorského kreditu. Rast organickej rozmanitosti prieč civilizačným krvobitím sú kontrastne prozaickou ukážkou koloniálneho usporiadania našich dejín, v Malickovom úchope zavše ukážkou dokonalou.

„Aj tak sa na nás vyserie a bude si natáčať lietajúcich orlov“, Colin Fareell počas natáčania o Malickovom zahladenom, nekompromisnom štýle.


 Útek do divočiny – Sean Penn (USA, 2007)

Stojaci na životopisných faktografických súvislostiach a cudnom svojráznom individualizme sa Into the Wild vyberá opozitným smerom, než 99% celosvetovej produkcie. Je spočiatku odťažitý a náročne dostupný, s hlavným hrdinom sa v niektorých veciach ťažko hľadá spoločná reč (i srdce), ale postupne sa predsa a pri precíznom svetonázorovom odhaľovaní jeho dúšok satisfakčne dostáva. Pennova réžia skutočne brázdi odvážnou procedurálnou hranou a významne pokúša improvizovanou formou filmového média. Výsledok je bravúrny a samotný film je v tomto rebríčku svojim tematickým posolstvom azda najpovolanejší.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.