Film & TV Ostatné

12 filmov francúzskej novej vlny

Francúzska nová vlna bolo jedným z najprogresívnejších filmových hnutí v dejinách. Ovplyvnila celú radu tvorcov po celom svete a nastavila nové štandardy a pohľady na dynamizáciu mizanscény a vytvorenia vlastnej osobitej poetiky. Ešte pred jej „vznikom“ prebiehali polemiky o možnostiach filmovej formy a jej moci byť relevantným umeleckým ťahúňom naproti iným druhom umenia. Väčšina z najznámejších kritikov tej doby (pôsobiacich najčastejšie od roku 1951+) sa združovala okolo magazínov Cahiers du Cinéma a Positif ako napr. André Bazin či Fraçois Truffaut. Ich definície o tradíciách kvality neboli iba neurčitými poctami režisérom (nazývaných auteurs; odtiaľ „vznikli“ aj vízie autorstva), ktorými šírili verejnosti skryté významy a odvážne zámery ich zašlých snímok. Táto skupinka ale navyše akoby zhromažďovala špecifické aspekty, ktoré v meniacich sa európskych podmienkach predstavovali novú podobizeň pre možnú umeleckú prezentáciu, ktorá neskôr zaznamenala tak veľký boom. V nasledujúcom zozname spomenieme niekoľko reprezentatívnych a výrazne kvalitných diel, ktoré symbolizujú tento generačný prerod. Prerod, ktorý naštartoval proces obrody národných kinematografií v 60-tych a 70-tych rokoch po celom svete.

 

 

Nikto ma nemá rád/Les quatre cents coups – François Truffaut (1959)

Žiaden list nemôže opomenúť Truffautov filmov, ktorý čiastočne pochádza z autobiografických prvkov. Na tomto príklade krásne možno vidno dvojaký svet dospelých a detí, medzi ktorými dochádza k výraznému odcudzeniu. Perfektné využitie technického rozprávania (záverečný stop-motion i útek z nápravného zariadenia) je v syntéze vnímania sveta cez optiku poetiky ojedinelý.

 400 ударов


 

Na konci s dychom/À bout de souffle – Jean-Luc Godard (1960)

Michel (Jean-Paul Belmondo) zvýrazňuje nový prototyp bad boya, ktorý nezápasí iba so samým sebou a policajnými zložkami, ktorý ho v okruhu Champs-Élysées naháňajú, ale aj s nepreniknuteľným pôvabom tajomnej femme fatale. Táto kombinácia nezlučiteľnosti vedie k tragickému koncu. Inak je film postavený na improvizačných dialógoch, technikách jump-cuts či snímaniu z ručnej kamery – dodávajúcej pocit autentickosti.

jean-paul-belmondo-jean-seberg-à-bout-de-souffle-(1960)


 

Pohŕdanie/Le Mépris – Jean-Luc Godard (1963)

Príbeh s hviezdnou Brigitte Bardot, ktorý nahliada do súkromia vzťahu filmového scenáristu s jeho ženou je experimentálnou ukážkou v rámci nových postupov psychologického rozprávania. Adaptácia románu Alberta Moraviu je v Godardovom prevedení veľkou autorskou víziou, sebareflexiou tvorcu v krízovom období, životom krehkého zväzku a nástrah každodenného života, ktoré vyúsťujú k nedozerným dôsledkom. Frit Lang hrá v snímke „samého seba“. Je „poverený“ natočiť napriek svojej nechuti béčkový film o antických púťach Odysea. Hudba G. Delerueho je vo filme nezabudnuteľná!


 

Jules a Jim/Jules et Jim – François Truffaut (1962)

Jean Renoir raz povedal, že šialene závidí Truffautovi, že takýto film raz nenatočil on sám. Jules a Jim je satiricko-smutnou baladou vzťahového trojuholníka, ktorej ženský vypočítavý element dovedie všetky strany priam do zúfalstva. Film stojí na rozhraniach lability ľudského správania a lavíruje medzi sklamaniach v ideáli lásky a posadnutosti z opustenia, ktoré by malo neblahé následky. Film je tak trochu epizodickým rozprávaním s prvkami voice-overu, ale všetko, čo sa v ňom odohrá, je veľmi osobné.

https://static.tvtropes.org/pmwiki/pub/images/jules_et_jim_3.jpg


 

Vlani v Marienbade/L’année dernière à Marienbad – Alain Resnais (1961)

Resnaisov štýl ide pomimo mestskému súboju introvertných pováh s extravagantným násilníckym vystupovaním (oproti spomínaným velikánom novej vlny F.T. a J-L.G.). Vytvoril subjektivizovaný bdelý svet so snovým vnímaním reality a domnienok zúčastnených postáv. Divák, ktorý sleduje jeho filmy, nedokáže odpovedať na reťazec udalostí v konkrétnostiach sujety, ale vie sprostredkovať svoje bezprostredné pocity z nej. Marienbad je absolútnym vrcholom nielen jeho snáh, ale aj položánrovému odvetviu novej vlny od tvorcov, ktorí Resnaisa nasledovali.

Last Year at Marienbad (1961) dir. Alain Resnais


 

Hirošima, moja láska/Hiroshima, mon amour – Alain Resnais (1959)

Opäť Resnais… a tentokrát prostredie umocnené post-apokalyptickými hrôzami Hirošimy. Dej je viazaný v symbolických konverzáciách a v polodokumentárnom prednese.

Hiroshima, Meu Amor


 

Strieľajte na pianistu/Tirez sur le pianiste – François Truffaut (1960)

Na tomto diele môžeme krásne demonštrovať prvky celého hnutia, akými napríklad sú: skokové rozprávania, rýchly spád, vnútorný monológ, nedôverčivosť a subjektivizácia, elegancia a šarm v kontradikcii čierneho príbehu. Znovu Truffaut a znovu snímka okorenená mnohými inovatívnymi dejotvornými formami, ktoré sa na „prežívanie jednotlivca v spoločnosti“ pozeral z úplne inej perspektívy.

Shoot the Piano Player Screen


 

Bláznivý Petríček/Pierrot le fou – Jean-Luc Godard (1965)

Pre bežného diváka, ktorý neprihliada k aspektom rozprávania a nevonia mu jazyk novej vlny, bude Pierrot le fou pravdepodobne intelektuálnou prázdnotou. Godard opäť posunul hranice dezilúznych vnútorných svetov k novým dimenziám a bočná zápletka, ktorá je skôr takou vzruchovou axiómou mu k tomu tradične dopomáha. Vidieť tak rozporuplnú, energickú a pritom tak rozkladajúcu sa osobnosť je vskutku výnimočným režijným majstrovstvom.

Jean-Luc Godard's "Pierrot le Fou" is a pop-art film from the 1960s. A crime story of double-crossing and romance, the French classic will be playing at the Aero Theatre on Thursday. (Courtesy of Rialto Pictures)


 

Bratranci/Les Cousins – Claude Chabrol (1959)

Chabrol nepatril k režisérom z Left Bank, ale priamo z Cahiers du cinéma. Les Cousins sú tak trocha provokatívnym líčením rodinných väzieb a ich trpkého vyústenia prerastajúcich konfliktov. Neopísateľne melancholická atmosféra s rámovaním, ktoré sleduje postavy a nie postavy, ktoré by boli motorom pre divákovo roztrieštené sledovanie. Režijne podopreté (a na svoju dobu aj) s invenčným scenáristickým spracovaním.

The Cousins. 1959. France. Directed by Claude Chabrol


 

Žiť svoj život/Vivre sa vie – Jean Luc Godard (1962)

Film o prostitútke, ktorá sa zamilovala do jedného muža a naraz so svojou profesiou chcela skončiť. Hoci, bola to práve ona, ktorá do tohto typu „privyrábania si“ skočila z kedysi manželského zväzku so svojim prvým mužom ona samotná. Minimalistický pohľad na psychológiu jednotlivca stojaceho na križovatke rozhodnutí a osobnej krízy. Opäť v tomto smere prevažuje forma. K zázračným dramaturgickým rošádam nepríde, ale o toto v týchto typoch filmoch nikdy ani primárne nešlo…


 

Výťah na popravisko/Ascenseur pour l‘échafaud – Louis Malle (1958)

Čierna kriminálka, ktorá nie je úplne v „konvenciách“ novej vlny, ale mnoho zo spôsobov odmeranej gestikulácie a takej tej neurčitosti z „neuspokojivého“ vyvrcholenia film inšpiroval neskoršiu tvorbu napríklad J.-P. Melvillea. Lino Ventura tu hral šerifa ešte v časoch, keď ho nepoznala ani polovica jeho priaznivcov. Taký francúzsky noir s cigaretkou v ruke zahalený rúškom pozliepaných náhod…

The great star of the polar Lino Ventura is a police officer questioning Jeanne Moreau


 

Bytosti/Les Creatures – Agnés Varda (1966)

Iste, zoznam by sa dal rozšíriť o veľmi veľa titulov, ale zakončujeme ho vedecko-fantasticky spracovanou tematikou A. Vardovej. Jej nezvyklý rukopis skrz podobenstvá fantazíjneho sveta samotnú novú vlnu privádza k takým zákutiam, že, hoci sa tieto princípy filmovej reči z novej vlny spopulárnili do všetkých úrovní filmového jazyka, paradoxne však na úkor novej vlny ako celku, ktorá pomalinky ale isto vo Francúzsku doznievala.

Stock Photo: 4409-157028 Original Film Title: LES CRÉATURES. English Title: THE CREATURES. Film Director: AGNES VARDA. Year: 1966. Stars: CATHERINE DENEUVE; MICHEL PICCOLI.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.