Film & TV

11 najlepších víťazných filmov festivalu v Cannes

By  | 

Filmový festival v Cannes je jedným z najprestížnejších filmových podujatí na svete. Obecne je radený medzi „Veľkú trojku“, kam spadajú ešte filmové festivaly v Benátkach a v Berlíne, avšak aj tie prevyšuje svojou exkluzivitou. Na festivale v Cannes sa tak obvykle prezentujú filmy tých najvýznamnejších tvorcov z Európy a USA. Je síce pravdou, že množstvu kritikov (vrátane mňa) sa zdá byť až príliš spolitizovaný, snobský, predvídateľný a, čo do spôsobu rozprávania a využívania štylistických prostriedkov na ňom predstavených filmov, aj málo radikálny, ale to nič nemení na tom, že ho každý s očakávaním sleduje. Práve dnes oslavuje 70. výročie svojho založenia a to je ten najvhodnejší čas na rekapituláciu toho najzaujímavejšieho čo sa na ňom za tie roky objavilo. Hneď na úvod musím povedať, že je to rebríček mimoriadne subjektívny, keďže som si nestanovil žiadne „vonkajšie“ kritériá, na základe ktorých by som sa rozhodoval. Pri každom z filmov sa však pokúsim vysvetliť, čím ma očaril a prečo som si ho do tohto rebríčka zvolil.

11. Kagemuša, Kurosawa Akira (Ocenený v roku 1980)

Kagemuša rozhodne nie je najlepším filmom Kurosawu Akiru. Po nešťastnom období, kedy mal problém s financovaním svojich projektov a pokúsil sa o samovraždu, však predstavuje jeho opätovný návrat na výslnie. Veľkolepá historická freska sa neutopila v grandióznom geste ako neskorší Ran a uhranula nielen zaujímavejšou témou dvojníctva, ale aj väčšou dynamikou a vizuálnou nápaditosťou – najmä precíznymi výtvarnými pasážami. Psychologicky prepracovaný príbeh o imitácii niečieho života je navyše unikátnou výpoveďou aj o hereckej identite. Obrovské davové scény s precíznymi kostýmami snímané v geometricky presných kompozíciách sú samé o sebe umeleckými dielami. Kagemuši som dal napokon prednosť pred inými výbornými filmami najmä z toho dôvodu, že predstavuje absolútne ideálne splynutie kostýmového veľkofilmu, vojnového filmu a psychologickej drámy do skvelo fungujúceho a pevne zovretého celku. Rozhodne však zavážila aj osobnosť a celoživotná tvorba samotného Kurosawu či moja láska k Japonsku.


10. Sladký život, Frederico Fellini (Ocenený v roku 1960)

Azda najslávnejší film v mojom výbere predstavuje akýsi Satyricon dvadsiateho storočia. Sladký život je nadčasovou alegóriou o pustatine, ktorá sa skrýva za maskou nepretržitého karnevalu a nočným denníkom postavy, ktorá stojí na rázcestí medzi odporom a zaľúbením ku nej. Jednotlivé epizódy predstavujú rôzne cesty ku zmiereniu sa so svetom aj so sebou samým. Tieto cesty sú však pred Marcellom zatarasené, keďže ten je k nim hluchý. Fellini však, na rozdiel od vtedajšej tvorby svojho súputníka Antonioniho, nerozpráva o rozpade všetkých hodnôt, ctí si svoje postavy a vyzýva na sebareflexiu. Fellini si vo svojej láske k ľuďom uvedomuje, že všetky súdy sú do značnej miery relatívne a môžu byť ľahko vyvrátené. To všetko dopĺňa monumentalita veľkých celkov „večného“ Ríma a majstrovská práca Nina Rotu, ktorého hudobný doprovod fantasticky skĺbil atmosféru starobylého Ríma a modernú predstavu o zábave. Sladký život som sa rozhodol do rebríčka zaradiť kvôli jeho nadčasovosti, kvôli schopnosti vystihnúť „večné“ problémy ľudskej existencie a gigantickému vplyvu na spoločnosť (napr. zavedenie termínov „paparazzi“ a „sladký život“ do hovorového jazyka).


9. Strýko Búnmí, Apichatpong Weerasethakul (Ocenený v roku 2010)

Strýko Búnmí príliš nezapadá medzi posledných 10 víťazov festivalu. Na druhú stranu treba uznať, že thajský nezávislý režisér s ťažko zapamätateľným menom, je v Európe i v Cannes známy už od roku 2002. Jeho výhra tak síce nie je šokom, ale určite aspoň prekvapením a vítanou zmenou. Snímka totižto obchádza trend posledných rokov, kedy vyhrávali filmy s pomerne kauzálne vystavanými príbehmi a silnou témou. Strýko Búnmí je minimalistický, mimoriadne pomaly vyrozprávaný, takmer nepríbehový film, v ktorom sú mýtické prvky a história miesta votkané do všedného života. Mýty sú súčasťou životov postáv a vo filme sú zobrazené tak, že nevieme rozoznať, kde končí nadprirodzené, vymyslené a skutočné, popr. kde začína minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Strýka Búnmího som vybral predovšetkým preto lebo mimoriadne vyčnieva a prináša do kinematografie opäť esenciu magického realizmu.


8. Rím, otvorené mesto, Roberto Rossellini (Ocenený v roku 1946)

Tu by som rád spomenul, že na prvom ročníku získal Rím, otvorené mesto cenu Grand prix spoločne s ďalšími desiatimi filmami (o.i. aj Muži bez křídel Františka Čápa).  Jeden zo základných kameňov talianskeho neorealizmu ovplyvnil vtedajšiu kinematografiu hneď vo viacerých smeroch. Priniesol do hraného filmu dokumentárne postupy, ako nakrúcanie v exteriéroch, prácu s nehercami, reálne svetlo, absenciu pevného scenára, dlhé zábery atď. Predovšetkým však zbavil film sentimentu a prinútil ho skúmať krutú životnú situáciu postáv. Centrom príbehu je osud kňaza dona Pietra, ktorý financuje protifašistickú bunku v čase, keď nacisti zvrhli Mussolliniho režim. Snúbenica jedného z členov skupiny, Marina, však vyzradí ich činnosť gestapu, čím sa začína dramatický súboj o Rím. Vojnovú atmosféru dotvára  sociálna mizéria obyvateľov činžiaka, pri ktorej Rossellini azda najviac uplatnil svoje dokumentárne začiatky. Rím, otvorené mesto sa do výberu dostal vďaka tomu, že dodnes takmer nezostarol a že ide o „štýlotvorný“ film s obrovským vplyvom na kinematografiu.


       7. Zbohom, moja konkubína, Chen Kaige (Ocenený v roku 1993)

Rozvetvená historická freska sleduje život dvoch čínskych operných hercov na pozadí turbulentných historických udalostí 20. storočia. Vzťahy medzi postavami i samotné postavy sa postupne menia pod vplyvom veľkých zdrvujúcich dejinných udalostí. Tzv. Piata generácia čínskych filmárov, kam patrí aj Kaige Chen, zobrazuje Čínu ako vášnivú a krutú krajinu, opantanú predsudkami. Obrazová, herecká aj kostýmová opulentnosť je tu podriadená téme herectva aj kritickému pohľadu na tradície. Tie však zároveň tvoria súčasť identity spoločnosti i jednotlivcov a ich odstránenie spôsobuje krízu. Prostredníctvom homosexuality a hereckých travestií sa nám tu následne ponúka zaujímavý, iný pohľad na Čínu. Ideologicky teda ide o nesmierne progresívny film, ktorý je navyše podávaný vo veľkolepej a pritom fungujúcej a s tradíciami ladiacej forme.


6. Zväčšenina, Michelangelo Antonioni (Ocenený v roku 1967)

Nie som až taký veľký obdivovateľ tvorby Michelangela Antonioniho, ako mnohí historici a kritici. Zväčšeninu však považujem za jeho jednoznačne najvydarenejší titul a za veľký míľnik európskej kinematografie. Snímka je fascinujúca tým, ako klame telom a s ľahkosťou prechádza medzi žánrami. Antonioni vo filme skúma hranice umenia i reality. Hlavnému hrdinovi sa najskôr pred očami zosype jedno a následne i druhé. Hoc patrí medzi bohému, má množstvo známych a kreatívne zamestnanie, nemôže byť spokojný, pretože žije v ilúzii. Súčasne sa stihne Antonioni vyjadriť aj k pseudorebelujúcej mládeži a pseudoumeniu, ktoré v sebe skrýva akurát nihilistickú prázdnotu. Snímka je mimoriadne aktuálna aj dnes, pokladá množstvo naliehavých otázok a to všetko so skvelou atmosférou a v brilantnej forme.


5. Taxikár, Martin Scorsese (Ocenený v roku 1976)

Kam zmizol idealizmus 60. rokov? Vyparil sa ako cigaretový dym… To si azda hovoril Martin Scorsese pri nakrúcaní filmu Taxikár. Namiesto protivojnových protestov tu máme traumatizovaného vojnového veterána, ktorý po návrate z Vietnamu trpí nespavosťou. Namiesto mladíckych ideálov zostali len drogy a prostitúcia. Namiesto boja proti malomeštiactvu, boj proti špine a hnusu. Samozrejme film môžeme vnímať ako subjektivizovaný pohľad šialenej mysle, ale New York je v Scorseseho filme nesmierne desivé, nihilistické, duševne vyprahnuté a depresívne mesto. Súčasne tu môžeme opätovne sledovať jeho virtuozitu pri práci so steadycamom, zapájaní prostredia do rozprávania, subjektivizovaných záberoch či plynulých prechodoch medzi žánrami. Taxikár je skrátka vizuálne nesmierne expresívny film, ktorý trefne poukázal na dezilúziu a vytriezvenie spoločnosti i na problémy New Yorku.


4. Strom na dreváky, Ermanno Olmi (Ocenený v roku 1978)

Vo svojej dobe mimoriadne anachronický film. Ermanno Olmi tu využíva neorealistické postupy v historickom filme, v snahe ukázať náročný život bezzemkov na talianskom vidieku koncom 19. storočia. Olmi vychádzal zo spomienok svojej prababičky a s absolútnou pokorou pristúpil k životu ľudí zviazaných pevným putom s prírodou. Ich odovzdanosť, fatalizmus, vášnivá viera, ale aj neustávajúci boj a radosť z maličkostí ukazuje úplne odlišný život. Olmi tento život neglorifikuje, ani nemoralizuje (na rozdiel od Hanáka). Nepoukazuje na to, že sa nám vtedy žilo lepšie ako dnes. A práve z toho vychádza zázračná vlastnosť tohto filmu. Že ukázal niečo, na čo sme už zabudli. V každom geste postáv sa skrýva niečo starobylé, nádherné, múdre a zároveň tak trochu kruté a obmedzené.


3. Keby…, Lindsay Anderson (Ocenený v roku 1969)

Režisér Lindsay Anderson patrí do generácie „rozhnevaných mladých mužov“, ktorí v Británii zmenili tvár divadla, literatúry a filmu. Jeho snímka Keby… je vyvrcholením „Britskej novej vlny“, čo do otvorenosti vzbury voči rigídnym britským tradíciám, hierarchickosti spoločnosti a vynucovanej autorite. Súčasne je vo filme cítiť silnú atmosféru 60. rokov, plnú študentských vzbúr a mladíckej rebélie. Z každého gesta hercov, najmä z Malcolma McDowella, cítiť obrovský hnev mladej generácie voči malomeštiackym hodnotám. Snímka je popretkávaná fantazíjnymi výjavmi, v ktorých sa živočíšnosť a nahnevanosť hrdinov zobrazuje priamo. Vo chvíli, keď revolučné udalosti naberajú na obrátkach, vytvárajú tvorcovia rapidmontáž plnú zmien vo farebnosti so surreálnou atmosférou. Snímka je fascinujúca a pomerne ojedinelá spomedzi všetkých víťazov festivalu svojou  mladíckosťou a rebelovaním. Vynikajúco stelesňuje obdobie, kedy mládež mala čo povedať a aj to nahlas hovorila.


2. Slon, Gus Van Sant (Ocenený v roku 2003)

„Štyria slepci prišli ku slonovi. Jeden sa dotkol jeho boku a povedal: Slon je ako stena. Druhý sa dotkol chobota a tvrdil, že slon je ako had. Tretí sa dotkol nohy a tvrdil, že slon je ako stĺp. A posledný sa dotkol chvosta a prehlásil: Slon je ako štetka. A tak sa slepci začali hádať, pretože každý z nich bol presvedčený o svojej pravde.“ Snímka Slon je presne touto bájkou zasadenou do obdobia masakru na škole v Columbine. Upúšťa od akejkoľvek snahy o vysvetlenie motivácií mladistvých masových vrahov a „komplexnú analýzu“ celej udalosti, pretože tá je pohltená pod množstvom výpovedí známych a svedkov či mediálnych dezinformácií. Gus Van Sant si zvolil inú cestu. Film vystaval ako kontemplatívnu pietnu spomienku za nešťastnou udalosťou. Repetitívne zobrazuje tie isté udalosti, len z iného uhla pohľadu a prostredníctvom dlhých kamerových jázd upriamuje pozornosť na školu a jednotlivé chodby, ktoré sa vo filme stávajú „hlavnými protagonistami“ – svedkami ohavných zločinov. Obdivovateľ Bélu Tarra tak využíva parametrickú naráciu pre osobitú interpretáciu študentského masakru a vytvorenie pomalej balady. Víťazstvo tejto snímky je pre mňa dôkazom, že v Cannes môžu vyhrávať aj filmy pracujúce s radikálne iným prístupom ku kinematografii.


1. Balada o Narajame, Imamura Šóhej (Ocenený v roku 1983)

Pre mňa jeden z najprekvapivejších víťazov v dejinách Cannes. Nie, že by Imamura nebol v Európe známy či uznávaný autor, ale v roku 1983 súťažil o hlavnú cenu s Bressonovým filmom Peniaze, s Tarkovského filmom Nostalgia a so Saurovým filmom Carmen. Všetci traja patrili v tejto dobe už medzi žijúce legendy a najvýznamnejších svetových autorov. Všetky tri filmy boli uznávané kritikmi a patrili medzi najväčších favoritov na víťazstvo. Porota na čele s Wiliamom Styronom, Henrim Alekanom a Sergejom Bondarčukom, však prekvapivo rozhodla v prospech Balady o Narajame, čo následne preslávilo Imamuru aj v Európe. Adaptácia novely Šičiróa Fukazawu rozpráva o malej dedine v Japonsku v 19. storočí, kde panuje zvyk, že ľudia, ktorí dovŕšili sedemdesiat rokov musia vystúpiť na horu Narajama a tam umrieť. Jednak je to zapríčinené miestnymi poverami a jednak je dedina taká chudobná, že sa tu nemohúci stávajú doslova smrteľnou príťažou. Na osudoch niekoľkých rodín sledujeme odlišné prístupy k tejto smutnej ceremónii. To všetko dopĺňa pomerne drastický obraz chudoby a života doslova napojeného na prírodu. Imamura túto prírodu síce estetizuje v nádherných záberoch, ale súčasne ju ukazuje ako nemilosrdnú. Zobrazuje tu tak animistický prístup, pri ktorom je príroda predmetom zbožšťovania a strachu zároveň. Súčasne s tým nazerá i zobrazuje svojich hrdinov ako zvieratá, ktoré sú ovládané pudmi, vášňami a poverami. Živočíšnosť, mystickosť a fatálnosť, ktorá z filmu srší, nemôže byť viac vzdialená snobizmu, aký môžeme v Cannes vídať v posledných rokoch. Aj to jeden z dôvodov, prečo ju radím na prvé miesto.

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.