Film & TV

11 najlepších filmov o objavovaní a kolonizovaní „nových svetov“

By  | 

V októbri sme si pripomínali novodobé „objavenie“ a kolonizovanie Ameriky a v rámci tohto významného dátumu sme sa rozhodli pripraviť rebríček 11 najlepších filmov o objavovaní a kolonizovaní neprebádaných území. V samotnom termíne „kolonizovanie“ je obsiahnutá predovšetkým negatívna konotácia. Zhodou okolností práve Kolumbov objav neskôr viedol ku systematickému vyvražďovaniu miliónov pôvodných obyvateľov Ameriky. Môj rebríček sa toto snaží reflektovať a je v ňom často obsiahnutý aj prvok smútku či zdesenia nad našou schopnosťou ničiť. Do svojho výberu som sa však snažil zaraďovať filmy, v ktorých je aj vášeň cestovateľského objavovania a stret s novým a neznámym. Výsledné filmy by tak mali byť o zmene, či už negatívnej alebo pozitívnej, ktorú zapríčinilo stretnutie s „novým“.

Výsledný rebríček sa súčasne snaží prezentovať čo najpestrejšiu paletu filmov. Zastúpenie v ňom majú dobrodružné filmy, space opera, satira, utópie, dystopie atď. Aj pri tomto výbere by som rád upozornil na subjektívnosť akýchkoľvek rebríčkov. Existuje množstvo perspektív a prístupov k filmu a práve z toho dôvodu považujem rebríčky za subjektívne a výsostne edukatívne nástroje. V inom rebríčku by sa tak nepochybne ocitli aj filmy ako Pocahontas, Apocalypto, Star Gate, Avatar, Europa report, Interstellar, Marťan a mnohé ďalšie. Pokiaľ by sa rebríček otvoril aj seriálom či krátkometrážnym filmom, bol by azda ešte pestrejší. Pevne však verím, že v mojom výbere nájdu čitatelia dostatok nových informácií, pestrosť i zaujímavé pohľady na tému kolonizácie.

11. Cesta na Mars/Himmelskibet (1918, Dánsko)

Prvé celovečerné sci-fi o dobývaní vesmíru som do výberu nezaradil len kvôli priekopníckemu miestu v dejinách žánru, ale aj kvôli mimoriadnym kvalitám a zaujímavej a na svoju dobu pokrokovej téme. Film sleduje dobrodružnú cestu pozemšťanov vedenej kapitánom Planetarosom na Mars. Počas dlhej cesty vesmírom dôjde na viaceré konflikty aj na pokus o vzburu. Aj napriek tomu posádka na Marse úspešne pristane a objaví tu omnoho vyspelejšiu pacifistickú marťanskú spoločnosť. Otázkou je, či sa s tým ľudia dokážu vysporiadať.

Snímka je zaujímavá najmä tým, že pozemšťanov zobrazuje ako technologicky i kultúrne menej vyspelú spoločnosť. To je zaujímavé aj v konfrontácii s neskoršími sci-fi filmami zobrazujúcimi stret s mimozemskou civilizáciou, kde sme poväčšine postavení do pozície tých morálnejších a paradoxne aj civilizovanejších. Tu sledujeme Marťanov, ktorí nepoznajú tresty či vojny a dokonca ani nezabíjajú zvieratá. Snímke tak azda patrí aj prvenstvo v zobrazovaní vegánstva, ako pokrokovejšieho spôsobu stravovania. Naivitu, s akou je táto spoločnosť vykreslená, tak ďaleko presahuje ideologická progresívnosť.

V neposlednom rade je Cesta na Mars zaujímavá aj formálnym spracovaním. Vyslovene vtipne pôsobí azda len „vesmírna loď“ a rôzne ďalšie nepresnosti spojené s cestovaním do vesmíru. Čo sa však týka správania sa posádky a vedcov na planéte Zem, „hodnovernosti“ vytvorených rekvizít a spôsobu snímania samotnej cesty, prekonáva táto snímka aj o 40 rokov mladšie americké sci-fi filmy.


10. Zakázaná planéta/Forbidden Planet (1956, USA)

Ďalší priekopnícky film žánru sci-fi, ktorý namiesto dobrodružného príbehu kladie do popredia skôr psychológiu svojich postáv, je dnes už kultom a míľnikom. Niektoré prvky, ako robot s vlastnou osobnosťou a citmi, prvý elektronický soundtrack i najmodernejšie animácie a efekty výrazne posunuli hollywoodske sci-fi smerom k vyspelosti a k dospelejšiemu divákovi. S tým súvisí aj vyšší rozpočet, ktorý aspoň čiastočne eliminoval umelé kulisy a lacné rekvizity, ktoré ochudobňovali (hoc pre mnohých súčasných divákov je práve v tejto „lacnosti“ niečo magické) predchádzajúce filmy.

Príbeh sleduje osudy veliteľa Johna Adamsa, ktorý sa vydáva zistiť, čo sa stalo kolonizátorom na planéte Altair IV. Tí tu pristáli pred 20 rokmi a odvtedy s nimi nebolo možné nadviazať žiadny kontakt. Tam zisťuje, že prežil iba Dr. Morbius a jeho dcéra Altaira. Zvyšok posádky zavraždil nebezpečný „tvor“ obývajúci planétu. Spoločne s touto dvojicou žije na planéte ešte robot Robby. John sa postupne dozvedá, že planétu pred dávnymi vekmi obývala mimoriadne rozvinutá civilizácia mimozemskej rasy Krellov, ktorá po sebe zanechala obrovský, nepochopiteľný podzemný stroj.

Vo svojej dobe išlo o prvé výpravné hollywoodske sci-fi, ktoré pracovalo s niektorou z drám Williama Shakespeara (konkrétne išlo o inšpiráciu drámou Búrka). V súvislosti s tým je tak pomerne pochopiteľné, čo spôsobilo istý odklon od klasických naratívnych schém tej doby smerom ku filozofujúcemu dielu.


9. Hviezdna pechota/Starship Troopers (USA, 1997)

Hviezdna pechota Paula Verhoevena je azda najznámejším filmom v mojom zozname. Adaptácia Heinleinovho románu je podvratným komentárom k originálu, ktorý sa nijak nevyhraňoval voči fašistickej spoločnosti popisovanej vo fiktívnom svete. Verhoeven poňal vyobrazenie svojho fiktívneho sveta z úplne opačnej strany a okrem satirického prístupu ku knihe môžeme jeho dielo vnímať ako analýzu fašizácie americkej spoločnosti.

Johnny Rico sa po skončení strednej školy prihlási do armády až potom, čo tak urobí jeho dievča Carmen i najlepší kamarát. Keďže v ničom nevyniká dostáva sa do Hviezdnej pechoty. Tam ho driluje diktátorský seržant a navyše ho Carmen, ktorá sa pripravuje na kariéru vesmírnej pilotky, opustí. Situácia sa mení vtedy, keď na Zem zaútočia agresívne Chrobáky zo vzdialených končín vesmíru. Buenos Aires, Johnnyho rodné mesto, je zrovnané so zemou a jeho rodina zomiera. Johnny sa behom niekoľkých chvíľ premení na tvrdého vojaka zakaleného túžbou po pomste.

Vesmírna pechota v sebe obsahuje extrémne zosilnenú „protichrobácku“ rétoriku, parodovanie postupov inštruktážnych propagandistických diel, neosobný a uniformný prístup fašizmu, ktorý sa všetko jedinečné a individuálne snaží odstrániť i nepriateľov štylizovaných do podoby hmyzu. Všetky tieto prvky sú dnes azda ešte aktuálnejšie, než v dobe vzniku. Stačí sa pozrieť na vzostup extrémistických strán a súčasnú protiimigračnú rétoriku, ktorá od tej filmovej nemá príliš ďaleko.


8. 1492 Dobytie raja/1492: Conquest of Paradise (Veľká Británia/USA/Francúzsko/Španielsko, 1992)

Pre mňa osobne jeden z najlepších hollywoodskych veľkofilmov všetkých čias. Komerčný prepadák, ktorý ani časom nezískal kultový status, ma očaril predovšetkým svojou pomalosťou, kladeným dôrazu skôr než na košatý a dynamický dej, na obrazy prírody a psychológiu hlavnej postavy. Epochálna Vangelisova hudba a veľké panoramatické celky na oceán akcentujú výnimočnosť cesty do neznáma a odvahu a vynaliezavosť ľudského ducha. Aj napriek tomu, že film zobrazil neúspech celého podniku a krutosti páchané na ľuďoch, zanechal vo mne neopísateľne silnú túžbu po dobrodružstve a akýsi sentiment za časmi skúmania neznámeho.

Samotný Kolumbus je tu vyobrazený ako renesančný človek, ktorý sa postavil dogmatizmu viery a dôveroval skôr svojim vlastným silám a rozumu. Súčasne však prezentuje akéhosi „posledného“ nepragmatického idealistu, ktorý pochopil, že objavil raj. Kolumbus tu tak stojí presne na hranici medzi dvoma epochami. Film 1492 je tak predovšetkým príbehom o konci stredovekého idealizmu a nástupe pragmatickej „novovekej“ spoločnosti.


7. El Dorado/El Dorado (Španielsko/Francúzsko/Taliansko, 1988)

Mocichtivý španielsky dobyvateľ Lope de Aguirre je odhodlaný nájsť bájne zlaté mesto El Dorado na území peruánskych Indiánov v amazonskom pralese za každú cenu. Jeho posadnutosť, hraničiaca s vyšinutosťou sa nezastaví pred ničím a tak je jeho výprava sprevádzaná intrigovaním a krvavým vraždením. Nielen antihrdinský Aguirre, ale aj ostatní členovia výpravy sa usilujú len o získanie bohatstva a moci a navzájom sa zrádzajú. Záhadné El Dorado sa zdá byť v nedohľadne, smrť je prakticky všadeprítomná a výpravy sa zmocňuje strach a letargia.

Slávny španielsky režisér Carlos Saura sa rozhodol príbeh rozprávať z pozície nestranného pozorovateľa. Do popredia stavia práve postavu Aguirreho stelesňujúceho monštrum, ktoré sa vo svojej osamelosti postupne prepadáva do paranoidného šialenstva. Saura sa ho však nesnaží psychologicky príliš analyzovať a ani neprezentuje nejaký výrazne akčný či dobrodružný dej. Rovnakú dôležitosť ako dej tu naopak získavajú prírodné scenérie snímané v panoramatických záberoch s doslova maliarskymi kvalitami. Na rozdiel od Herzogovho filmu, ktorý som zaradil o niekoľko priečok vyššie, však ide o výrazne konvenčnejšie dielo.


6. Čierne rúcho/Black Robe (Kanada/Austrália, 1991)

Snímka Čierne rúcho prišla v čase nového rozmachu záujmu o dobývanie Ameriky a Indiánov, čo súvisí s obrovskou popularitou Costnerovho Tanca s vlkmi. Príbeh z čias osídľovania Kanady je taktiež o strete dvoch odlišných kultúr, tentoraz však v úplne inej polohe. Na pozadí expanzívnych snáh jezuitského rádu na kanadskom území sa odohráva príbeh muža, ktorý je inšpirovaný skutočným životom jezuitu Noela Chabanela.

V roku 1634 sa začína Quebec zapĺňať francúzskymi kolonistami a misionármi. Jedni túžia po moci a bohatstve, druhí by radi prevrátili pôvodné indiánske obyvateľstvo na kresťanskú vieru v snahe o vlastné spasenie. Francúzsky jezuita Laforgu je spolu so sprievodcom Danielom v roku 1634 vyslaný z Quebecu, aby nadviazal spojenie so vzdialenou misiou na území divokých Hurónov. Počas tejto cesty je konfrontovaný s kultúrou, ktorá je pre neho rovnako nepochopiteľná ako pre ňu tá jeho. Kvôli svojmu oblečeniu dostáva prezývku „Čierne rúcho“.

Prírodné kulisy kanadskej divočiny dopĺňa ponuré obrazové poňatie, kde slnko po celý čas zostáva schované za mrznúcimi mračnami. Podmanivá až mystická úvaha na tému odlišnosť kresťanského a indiánskeho sveta a práva „civilizovať“ primitívov.


5. Misia/The Mission (Veľká Británia, 1986)

Film Rolanda Jeffa sa venuje konfliktu svetskej a cirkevnej moci v juhoamerických kolóniách v polovici 18. storočia. Hlavnou otázkou je, či kresťanská ideológia mala indiánom čo ponúknuť. Tí majú dodnes oprávnene pocit, že to, čo prišlo s Kryštofom Kolumbom nebolo to najlepšie, čo ich mohlo postretnúť. Snímka tak ukazuje, že akási univerzálna predstava dobra šírená kresťanstvom nemusí byť všeobecne zdieľaná.

Hrdinami príbehu sú dvaja diametrálne odlišní muži. Prvým je pokorný jezuitský kňaz Gabriel, ktorý odmieta vziať do ruky zbraň, aj keď je ohrozená jeho existencia. Druhým je žoldnier Mendoza, ktorý vstúpi do jezuitského rádu kvôli výčitkám svedomia za smrť svojho brata. V okamihu, keď sa vyhrotí konflikt okolo misijných staníc, Mendoza si vyzlečie kňazské rúcho a znovu sa chopí svojho meča, tentoraz ako ochranca utláčaných. Osobný príbeh viny a pokánia dopĺňajú príbehy jezuitských misií v Paraguaji, ktoré sa stali obeťou mocenských hier európskej politiky. Pomerne komplexne tiež analyzuje situáciu vo vnútri cirkvi, vďaka čomu prináša pomerne zaujímavý obrázok o vtedajších machináciách.


4. Fitzcarraldo/Fitzcarraldo (Západné Nemecko/Peru, 1982)

Donquijotský dobrodruh Fitzcarraldo sa rozhodne, že do peruánskych pralesov dopraví operu. Jeho cesta do vnútra neprebádaných končín naráža na nespočetné množstvo problémov. Tým najväčším je nutnosť presunúť niekoľko stoviek ton vážiaci parník cez horský hrebeň. Popritom sa výprava musí vysporiadať i s nepriateľsky naladenými Indiánmi. Fitzcarraldo je ďalšou Herzogovou štúdiou egomaniackeho a šialené ducha maskovaného umeleckým zámerom. Dielo síce býva interpretované aj ako obraz rojkovstva a mamutej vôle, ktorý vyniká na pozadí priemernosti davov. Skôr však pripomenie niektorého z nacistických pohlavárov, ktorý sa síce opája vo vysokom umení (Himmler, Goring), ale v reálnom živote je schopný ohavných činov. Podobne pôsobí Fitzcarraldov nezmyselne veľký projekt, keďže aj pri ňom trpia nevinní či samotná príroda.

Aj v tomto filme je Herzog skôr maliarom ako rozprávačom. Veľké celky, grandiózne Kinského gestá, opera znejúca do nekonečných diaľav pralesa, divoká príroda a predovšetkým uhrančivosť presúvania gigantického parníka cez prales vytvárajú akýsi mystický romantický útvar zobrazujúci zničujúci stret kultúry a prírody. Z romantického pohľadu (zvnútornená príroda), by sme následne mohli film čítať aj ako obraz nesmiernej náročnosti vzniku tvorivej myšlienky.


3. Nový svet/The New World (USA/Veľká Británia, 2005)

Kým štyri predchádzajúce filmy boli prevažne len o zmare a nešťastí, ktoré priniesli belosi do „Nového sveta“, Malickov film ukazuje stret kultúr aj z trochu inej strany. Ku brehom Virginie pripláva v roku 1607 anglická loď. Na jej palube je aj John Smith, ktorý má byť ihneď po pristátí na pevnine pre neposlušnosť popravený. Kapitán Newport mu ale udelí milosť. Má sa stretnúť s domorodým náčelníkom a požiadať ho o pomoc, pretože posádke dochádzajú zásoby. Tu sa Smith zoznámi aj s náčelníkovou dcérou Pocahontas. Ich vzťah postupne prerastá v lásku. John učí Pocahontas svoj jazyk a ona mu pomáha objavovať krásy Nového sveta. Milenci spolu prežívajú krásne chvíle, avšak narastajúce konflikty medzi kolonistami a domorodcami ich začínajú ohrozovať. Legenda o Pocahontas však mýtus spracovaný aj Disneym demýtizuje, keďže zobrazuje aj neskorší neidylický život krásnej Indiánky.

Syžet Nového sveta je mimoriadne jednoduchý. Malick ho ozvláštňuje využívaním elíps, ktoré vytvárajú informačné medzery, čím podnecuje divákovu predstavivosť. Snaha spoznať neznáme tu tak nie je tematizovaná len skrz postavy, ale aj vo vzťahu k divákovi. Objavovanie novej kultúry, zvykov a spôsobu života tu navyše prebieha v oboch smeroch – u Pocahontas i Smitha. Toto všetko podáva Malick v dlhých uhrančivých záberoch na panenskú prírodu a vytvára až akúsi lyrizovanú prózu. Lyrický charakter filmu dotvárajú aj mimoobrazové voiceoverové monológy. Nádherný, lyrický príbeh o láske i zrade si zaslúžil svoje umiestnenie práve vďaka formálnej bravúre.


2. Aguirre, hnev Boží/Aguirre, der Zorn Gottes (Západné Nemecko/Peru, 1972)

Dnes už kultový film Wernera Herzoga, sleduje plahočenie sa španielskej expedície v peruánskom dažďovom pralese. Do mimoriadne pomalého rozprávania, ktorému dominujú skôr zábery prírody, sa prostredníctvom kontemplatívnej hudby dostáva čosi nadpozemské. Herzog v tomto prípade postupuje podobne ako romantickí maliari. Príroda a okolité prostredie plnia jednak dôležitú úlohu v sujete, ale súčasne zobrazujú aj vnútorné rozpoloženie svojich postáv, tzn. ide o akési vnútorné obrazy krajín. Tie sa menia spoločne s narastajúcim šialenstvom postáv, predovšetkým démonického Aguirra a vrcholia v slávnej surrealistickej „opičej“ scéne. Snímka sleduje v podstate totožný príbeh ako spomínané El Dorado Carlosa Sauru, akurát v omnoho štylizovanejšom a šialenstvo lepšie simulujúcom podaní. Nezabudnuteľným je predovšetkým výkon Klausa Kinského. Kolonizovanie neprebádaných území bude divákom po Aguirrovi asi už navždy pripadať ako nesmierne zvrátená činnosť.


1. 2001: Vesmírna Odysea /2001: A Space Odyssey (Veľká Británia/USA, 1968)

Film 2001: Vesmírna Odysea vznikol v čase, kedy boli vesmírne sci-fi filmy charakteristické papundeklovými rekvizitami, smiešnymi kostýmami a hračkársky pôsobiacimi vesmírnymi loďami. Dlhé roky boli považované skôr za zábavu pre deti a hoci už v 50. rokov zažili v Amerike boom, stále išlo skôr o sci-fi bez „sci“. Súčasne v 60. rokoch bujneli po celom svete „novovlnné“ snahy a s tým aj nové prístupy k filmovej narácii. Kubrick sa preto rozhodol spojiť so spisovateľom A.C. Clarkom a rozpracovať jeho poviedku Hliadka do podoby filozofického sci-fi filmu, ktorý by rešpektoval vtedajšie vedecké poznatky a súčasne priniesol aj niečo viac ako dobrodružný príbeh. Základným témou filmu sa stala ľudská evolúcia a hľadanie odpovedí na otázku: Čo je človek?

Rozprávanie rozdelené do niekoľkých kapitol spája tajomný monolit, ktorý sa objavil v pravekej púšti obývanej dvoma znepriatelenými tlupami ľudoopov. Keď sa ho jeden z nich dotkne, pochopí, že kosť môže poslúžiť na obranu i zabíjanie a dejiny ľudstva sa začnú meniť. Rovnaký monolit je v roku 2001 objavený aj na Mesiaci a vydáva vysokofrekvenčný signál smerom k planéte Jupiter. Tým smerom vyrazí americká vesmírna loď Discovery One s kozmonautmi Bowmanom, Poolom a trojicou vedcov. Všetky operácie na lodi riadi počítač HAL 9000, ktorý ako jediný pozná pravý cieľ misie. Neskôr sa vymkne kontrole a zlikviduje celú posádku okrem Bowmana, ktorý ho nakoniec odpojí. V blízkosti Jupitera sa kozmonaut vydá v module na obežnú dráhu planéty a skrz červiu dieru sa nakoniec ocitne v izbe, kde vidí sám seba starnúť a umierať. Snímka tak zobrazuje symbolickú púť človeka od jeho zvieracích počiatkov cez dobývanie vesmíru až po prechod na vyššiu úroveň existencie.

Snímka svojou interpretačnou otvorenosťou, absenciou kauzálnych spojení i kontinuálneho príbehu, abstraktným záverom a pomalými „preletmi“ vesmírom za zvukov klasickej hudby, delí dodnes divákov na dva tábory. Nemožno však spochybniť jej vplyv na science fiction, ktorý od toho momentu prestal byť vnímaný ako podradný žáner a súčasne zapracoval do rozprávania veľké množstvo vedeckých poznatkov (vplyv beztiaže, absencia zvukov vo vesmíre, umelá inteligencia bez akéhokoľvek náznaku emócií, reálne vyzerajúce lode atď.).

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.